Číslo

Dobré ráno mladý pán.

Takto ma budila len jedna zdravotná sestra, tá, ktorú som mal najradšej. Mala silný maďarský prízvuk, tmavé, gaštanovo hnedé vlasy, každý deň voňajúce ako bylinkový čaj. Milujem, ak človek vonia. Nie ako ťažká voňavka, ako kufrík plný parfumov, ale ako lúka, citrusové ovocie alebo jemné korenie.

Na rána, keď mala službu, som sa vždy tešil. Aj keď ma budila s injekciou v ruke. Pichla ten nekompromisný hrot do môjho zadku, vstrekla do mňa štipľavý liek, ale potom mi ranenú polovicu trocha premasírovala. Veď je to len vitamín, tak čo pištíte, vravievala, keď som od bolesti vytlačil zo seba cez stiahnuté hrdlo pár ubolených zvukov.

Raz ma tento štipľavý budíček zabije.

Tak či onak. Skôr či neskôr vás niečo zabije.

Ste milučká. Oceňujem, že už takto ráno srší z vás nekompromisný humor, nikdy sa dlhšie pri mne nepristavila a ja by som sa s ňou tak rád rozprával. Pozeral by som sa jej do krásnych modrosivých očí celý deň. A skladal jej komplimenty. Ja viem, určite to zažívala s každým pacientom.

Byť krásnou zdravotnou sestrou musí byť ťažké. Kompliment sem, ponuka tam. A potom sa dievča obrní dávkou nutnej arogancie a preskočí na stranu žien, ktoré nenávidia mužov, nechcú od nich žiadnu pomoc, nezištnú, nevinnú, ani len vyniesť ťažkú tašku hore schodmi. Vedel som to, videl som, ako jej každý skladá poklony, ako chlapi spod periny, v túžbe po rannom dotyku, vytŕčajú svoje chlpaté zadky. No ja som ju mal úprimne rád. Ale to možno aj oni.

Dnes bude hodina maďarčiny? Bol to návrh alebo otázka? Vyhŕklo to zo mňa celkom v nepripravenej forme. Keď bola v práci, chodieval som k dverám ošetrovne. Opieral som sa o kovovú zárubňu, nedbalo natretú hrubou vrstvou bielej farby, a keď práve neobskakovala pacientov, pokúšal som sa o kontakt. Bola ku mne úctivá. Nechcem si nič namýšľať, preto, ak mi napadlo, že by som sa jej mohol páčiť, tak to bolo len v záchvate slabej chvíle. Možno mi nechcela povedať, že by som ju mal nechať na pokoji, že má prácu a plné zuby dotieravcov. Napriek tomu ma učila po maďarsky. Dobré ráno. Jó reggelt. Dobré ráno, Jó reggelt. Zapisoval som si to do malého notesa, akoby som bol v škole, stal som sa tým, čím som nikdy nebol. Žiakom sediacim v prvej lavici, hneď pred katedrou. Nikdy v živote som tam nepatril, ale dobrá motivácia robí zo slabého ľudského tvora cieľavedomú a sebavedomú osobnosť. Chcel som sa naučiť aspoň trocha po maďarsky. 

Načo?

Možno sa nám to v spoločnom živote zíde, odpovedal som zvedavým spolutrpiacim, nemocničným spolubývajúcim. Napríklad, keď budeme popíjať dobré víno niekde u svokrovcov na južnom Slovensku. Z hustnúcej nudy, opantaný pomalo tečúcim časom, som si dokázal vyfabulovať aj tie najbizarnejšie scenáre.

Dnešné raňajky nevyzerajú dobre. Ako nejaké riedke lepidlo, pán, s ktorým sme ležali oproti sebe nohami, bol trocha frfloš, ale mal pravdu. V toto ráno bolo na tanieroch niečo ťažko rozoznateľné. Vraj nátierka. „Za 82 rokov, čo som na tomto svete som nič podobné do huby nedal. Vyzerá to ako biele hovno,“ to rozosmialo celú izbu. Hovno. Smial sa nevyliečiteľne chorý chlap, asi päťdesiatnik z druhej strany izby. Choroba mu potiahla oko do strany, preto dosť škúlil. Mňa najviac zaujímalo, ako dokáže šoférovať. Jednou rukou si drží pokazené oko a tak to vraj ide. Je zaujímavé, čo všetko chorých ľudí zaujíma. Zdravý by sa možno spýtal, ako sa dá z toho vyliečiť a či vôbec. Ja som chcel vedieť, či má stále vodičský preukaz. Oproti nemu ležal nevyliečiteľne chorý štyridsiatnik. Toho choroba obrala o možnosť slobodne sa pohybovať. Stále bol priviazaný k vozíku a bez pomoci dobrodincov sa nedostal ani na záchod. Ale aj on sa smial. Biele hovno. Opakoval som a smial som sa aj ja, nevyliečiteľne chorý dvadsiatnik. Len nevyliečiteľne chorý osemdesiatnik sa nesmial. Krútil hlavou a nožíkom pichal do bielej, poddajnej hmoty. 

Mám to zožrať s jedným rožkom? K tomuto budem potrebovať celý peceň chleba. Zase sme sa všetci rozosmiali a starčeka to posilňovalo a súkal z pyžama, ktoré vekom bolo už takmer priesvitné, jednu pripomienku za druhou a my sme svorne burácali smiechom. Od štvrtej poznámky to už vtipné nebolo, ale všetci sa smiali aj pri piatej, aj šiestej. Akoby sme ho nechceli sklamať. Možno sú to jeho posledné vtipy.

Dobre chlapci, bolí ma z vás brucho. Ja idem na hodinu maďarčiny. 

Teraz sa všetci, aj starec, začali rehotať na mne. 

Aj tak ti nedá, podľa mňa ťa nenávidí rovnako ako mňa a tiež ako vtieravého chlapíka od vedľa. Všetci na ňu zízame, akoby sme ešte nevideli ženu. Možno mal ten starec pravdu. A čo ak nie?

Ale zadok má v tých bielych lekárskych gatiach parádny. A vlastne, čo vás do toho. Ja idem s kožou na trh, nie vy. Dnes idem znova na maďarčinu a basta. Ja sa nevzdám. Ja sa nevzdám.

Aj tak zdochneš. Jeho oči boli chladné, bez emócie. Stiahlo mi srdce. Má bližšie k smrti ako ja. O šesťdesiat rokov bližšie. Aj tak mi jeho zdochneš zvonilo v ušiach a miešalo sa s tým neutíšiteľným pískaním, vychádzajúcim niekde v útrob mojej hlavy.

To hej. Ale možno sa na do mnou zľutuje a pár týždňov ma bude ľúbiť. 

To mu never. Ale keď tam ideš, spýtaj sa, či si môžeme dnes objednať pizzu, lebo podľa toho, čo bolo na raňajky, čaká nás na obed nejaká podobná diétna pomsta.

Izba zmĺkla. Kto vie. Prstom som začal prechádzať po bočnom rebrovaní postele. Ľúbi ma, neľúbi ma, ľúbi ma, neľúbi ma, prstom po rebrách som prechádzal ako po strunách basy. Nebude ma milovať ani v jednej svojej myšlienke? Som pre ňu posteľ číslo deväť? Asi. Posteľ číslo deväť zase zízala na môj zadok. Posteľ číslo deväť si myslí, že bola vtipná. Posteľ číslo deväť ma požiadala o ruku. Tento týždeň už tretí raz. Posteľ číslo deväť. Exitus. Kto vie, čo si naozaj myslí. No jej pohľad mi vždy dáva nádej. Pozerá sa na mňa s takým nádejne zmäknutým pohľadom. Len ma ľutuje? Áno, som nevyliečiteľný, ale nejaký rok tu ešte budem. Zažije so mnou ten najkrajší čas na svete, to jej viem sľúbiť, a potom. Potom si nájde niekoho iného. Presne v momente, keď začnem byť odporne nudný, keď ju už nebudem priťahovať, keď nebudem vládať žiť a pôjdem umrieť, keď posteľ číslo deväť prehrá boj o svoj život. Sprosté myšlienky. Mám bojovať, nie sa mučiť takýmito slabosťami.

Rozpadávajúca sa nemocnica je plná iných príbehov. Silnejších. Jej chátrajúce múry zažili toľko nenaplnených lások medzi pacientmi a sestričkami alebo doktorkami, že ten môj nikoho nezaujíma. A prečo aj. Koľkokrát sa skončia rovnako? Rozídu sa po odídení z oddelenia. Alebo po smrti. Alebo sa ani nikdy nezačnú. Pre personál. Pre nás pacientov to je iné. Cítime každý záchvev ľudskosti. Sú pri nás tak blízko, akoby nám prejavovali náklonnosť. Je ľahké sa zamilovať. Stačí úsmev, dobré slovo, súcitný dotyk na líci. A keď k tomu primiešate krásnu tvár, hypnotické telo, pohľad, aký rozkrúti hlavy všetkým chlapom v okolí. To je láska?

Na izbu sestričiek som nedošiel. Bol som už takmer tam, keď ma zradilo telo. Stiahlo ma prudko doprava a ja som pristál vo vysedenom kresle. Len pár centimetrov od útlej, jednostĺpcovej knižnice plnej kníh, z ktorých už čítalo toľko očí, že to miestami písmenka v nich vzdávali a začali byť vyčítané až nečitateľné, vydreté znudenými pacientmi.

Je vám dobre? Môj pád, aj keď do bezpečia kresla, nebol práve nenápadný. Kreslo sa posunulo o pár centimetrov dozadu a na tvrdej, linoleom pokrytej, podlahe hlučno zavŕzgalo. Ako keď sused nad vami hulvátsky odsunie ťažkú drevenú stoličku vo vykachličkovanej jedálni. Sestrička, nie tá moja s maďarským prízvukom, nazrela na chodbu a videla ma v  neprirodzenej polohe rozvaleného v kresle. 

Je mi úplne super pani sestrička, klamal som, ale to robievam vždy. Vždy mi je dobre. Nechcem ich obťažovať svojimi bolesťami, majú tu toľko ochkajúcich pacientov, že by som im len zbytočne pridával starosti. Nič mi nie je. Teda je. Do čerta s tým. Stačilo mi, že som trocha videl do sestričkinej izby. Tej svojej som videl chrbát. Pripravovala lieky pacientom a injekcie do ďalších zadkov. 

Odpočiniem si a potom pôjdem, teraz aj tak nemá na mňa čas, vysilene som šepol do prázdna chodby, zošuchol som sa do lepšej a pohodlnejšej pozície, ale tak, aby som na sestričku stále videl. Chvíľu som sa jej pozeral na zadok a potom som zaspal. To bolo pre mňa jednoduché. Dokázal som zaspať kdekoľvek a za neuveriteľne rýchly čas. Vypínalo ma, ako keď zhasnete lampu. Keď som sa prebudil, chodba pred izbami pacientov sa zaplnila. Z asi dvadsiatich miest na sedenie bolo voľné jediné. To oproti mne na rozheganej drevenej stoličke, ktorá vyzerala ako z iného sveta. Akoby si ju doniesol nejaký pacient z domu. Vybavenie chodby bolo vlastne celé také nesúrodé, akoby si sem nosili pacienti so sebou nábytok a keď umreli, tak nemocničný personál odtiaľto vyniesol len ich telo. Posteľ číslo tri tu nechala drevenú knižnicu natretú na modro, posteľ číslo päť zanechala dvojmiestny bordový gauč. Medzi rôznymi stoličkami, kreslami, gaučami a vyležanými pohovkami sú stoly. Tie sú všetky rovnaké. Je ich päť.

Snažil som sa vstať, ale moje telo bolo neovládateľné. Mal som pocit, že cítim každú končatinu, no keď som chcel zdvihnúť ruku, nešlo to, nohy nereagovali na pokyny. Mohol som len otáčať hlavou. Pacienti s rôznymi diagnózami, viacero z nich bolo definitívnych, spolu hrali karty, človeče nehnevaj sa, čítali si knihy alebo, a to je tu najobľúbenejšia voľnočasová disciplína, pozerali sa von oknom, nič nehovorili, nehýbali hlavou, len sledovali kúsok strechy, oblohu nad ňou a kúsok komína, ktorý sa dal zahliadnuť, ak sa trocha nahli. Nikdy z neho nešiel dym. A pomedzi to znejú krčmové táraniny. O všetkom možnom. O nemocnici, o jej stave, o izbách, vyležaných posteliach, vybývanom interiéri, o nábytku.

Najhoršia otázka, ktorú si môžete dať je, prečo práve ja!? Lebo nik iný nebol po ruke? Na to nie je odpoveď, preto sa tu tým zrejme nikto netrápi. Možno zo začiatku to ľuďom napadne, ale tu ich to po čase prejde. A asi je lepšie ten finiš dobehnúť s radosťou, ako sa trápiť nad tým, čo ak.

Počujem, ako sa vzadu niekto baví o posteli číslo pätnásť. Exitovala. Rozhovory o malichernostiach a smrti sa miešajú. O smrti. Uvedomíte si, že je taká prirodzená. Bolí len, ak zomrie iný a stíska vás smútok. Nezvyknem rozmýšľať nad svojim koncom, len dúfam a sem-tam Boha o to prosím: ak to má skončiť, tak nech je to ako keď sfúkneš sviečku. Rázne, rýchlo a na prvú šupu. 

Raz som sa s jedným kňazom veľa rozprával o Bohu, o rozhrešeniach, o jedle, alkohole a nakoniec sme riešili ženy, sex a celibát. A keď som sa pýtal na lásku, sestrička nás poslala spať. Ráno tu kňaz nebol. Prikrytého ho vyviezli z izby. Posteľ číslo osem! Exitus. Boh nech je k nemu milostivý. Ku koncu to vyzeralo, že ho zvediem na zlé chodníčky, a tak sa najvyšší rozhodol ho zachrániť pred týmto zážitkom. 

Bol tu aj fotograf. Trikrát starší ako ja. Prešiel celý svet, fotil nahé ženy a keď sa oženil, fotil nahú len jednu ženu. Svoju. Zmrzačila by tie krásky, ak by sa niektorá z nich opovážila postaviť sa mi pred objektív. Bola krásna a odvážna. Mala toľko sexepílu, ako žiadna iná a aby odklonila moju túžbu fotiť nahé ženské telo, kypré, či vychrtlé krivky, pevné prsia alebo zvrásnené  zadky, radšej sa sama nechala vyzliecť v ateliéri a pózovala mi tak, ako to nedokázala ani jedna pred ňou, vravieval mi o svojej práci vždy pri raňajkách. Pohľadom behal vo vzduchoprázdne, hľadal spomienky. Mal som pocit, že som s ním v tom virtuálnom ateliéri, ktoré so sebou doviezol, prežil kus života. Obdivoval som ho, so záujmom počúval jeho rozprávania, fascinujúce príbehy. K fotkám z cesty po Francúzsku sme sa nedostali. Ráno tam nebol. Posteľ číslo desať! Exitus. Áno. Posteľ, ktorá bola pritlačená k tej mojej nohami bola desiatka. Nezobudil som sa, keď ho oživovali. Kto vie či sa vôbec snažili naštartovať jeho srdce. Bol už životom unavený a palicou sa vyhrážal každému doktorovi, ak sa ho v poslednej sekunde života bude snažiť zachrániť. Bol rozhodnutý zomrieť. Chcel to, bol s tým stotožnený a koniec bral s ľahkovážnou samozrejmosťou. Dva dni po jeho smrti prišiel osemdesiatdva ročný architekt. Nerozprával. Len sem-tam hundral. Na jedlo, na zlú posteľ a na dnešnú mládež. O smrti rozprával podobne, ako fotograf. Čakal ju s poodhalenou perinou. Vravieval, že keď príde, chce si to s ňou trocha užiť. 

Po troch mesiacoch v nemocnici som sa prestal smrti báť aj ja. Príde? Príde. Len keby som ešte predtým aspoň raz smel pobozkať sestričku. Povedal by som jej Jó reggelt a potom sa s ňou dlho bozkával. A potom by som zomrel. To znie ako plán. Lenže tu sa neplánuje, žije sa tu zo sekundy na sekundu.

Najhoršie je, ak zapípa v ošetrovni a lekárskej izbe. Nad dverami niektorej z izieb sa rozsvieti červené svetlo, doktori, ošetrovatelia a sestričky pribehnú so všetkým svojim vercajgom. Začne sa zhon, všetci behajú hore dole, z ošetrovne do izby, z ošetrovne do izby. Potom sa otvoria veľké, hliníkové, krídlové dvere a vrúti sa najskôr posteľ na koliečkach a za ňou prídu ďalší zdravotníci. Potom posteľ odvezie pacienta zakrytého od päty až po hlavu tak, aby nebolo vidieť tvár. Posteľ číslo tri! Exitus. Nedá sa súcitiť s každý pacientom. Tí obetaví zdravotníci by zošaleli. Tým, ktorým je to jedno, tých nech si zoberie čert. Zošalel by každý dobrý doktor. Aj moja krásna sestrička. Vlastne, nemali by to ďaleko. Nad nami je psychiatria. Všetci doktori by sa po službe vybrali rovno tam, nech ich dajú dokopy. 

Usilovne som pracoval na získaní sestričkinho srdca. Viedol som s ňou nenútené konverzácie, bol som milý. Nepomáhalo to a teraz som sa ešte dostal do takej ťažkej situácie. Chcel som len trocha pozornosti. Jeden, možno dva pohľady. A teraz tu zúbožene sedím a tvárim sa, že mi nič nie je. Sestrička. Bude moja, bude raz moja opakoval som si to. Aspoň na chvíľu, prosíkal som očami upretými k nej do izby. Nachvíľu, možno na celý život. Celý život. To znie tak absurdne. Koľko môže trvať život človeka, ktorému v hlave rastie guča, oberajúca ho o všetku súdnosť, o dôstojnosť, o slušné správanie, o život. Koľko? Rok, dva, tri? Mesiac? To je život? Guča, ktorej nepomáha žiadna liečba? Pokúšajú sa ju zlikvidovať a ona? Ona si robí čo chce. No nič. Mal som plán. Pôjdem za sestričkou a pri hodine maďarčiny to jednoducho na ňu vybalím. Nemám čo stratiť. Teda mám. Ak sa to pokazí, už sa nenájde taká slečinka, ktorá by mi ráno chodila masírovať riť. Vedel som, že to musím urobiť čo najskôr. Nemal som čas. Nemohol som si povedať, dočítam knihu a potom pôjdem za ňou. Nie, počítal som dni. Aj keď som dúfal, že tie dni budem počítať roky. Po raňajkách. Jó reggelt. 

Prišla ku mne, stále som v poloľahu sedel v kresle. Pozerala sa mi do očí. Tak milo, tak ľudsky, tak mäkko, tak ľúbezne. Modrosivé oči celkom pohlcovali môj svet, jej pohľad vo mne rozdúchaval oheň. Pálil ma pri srdci, stískal mi hruď. Chytila mi zoslabnuté a chladné ruky. Pozerala mi do očí. Dal by som čokoľvek, aby som jej slzy v nich mohol utrieť. Pomoc je už na ceste, ste bledý. Nasadila mi na ruku manžetu tlakomera, niečo mi pichla do žily. Začala vo mne prúdiť ohromná horúčava, prestala mi byť zima. Musí ma milovať, aspoň trochu. Ten pohľad hovorí za všetko. Jó reggelt, vydralo sa mi z hrdla. Bol to skôr piskot, piskľavé chrčanie. Jó reggelt, zopakovala s úsmevom. Pomoc tu bude už o malú chvíľu, ťažké hliníkové dvere sa pomaly otvorili, vsunul sa nos postele na koliečkach, tlačili ju dvaja zdravotníci. Zdravotný brat a doktorka. Tá mala modré oči a prísny výraz. Krásne oči. Skoro ako moja zdravotná sestrička. Nepatrí sa sťažovať. Majú toho viac, ako dosť. Nie je mi skoro nič, len ma zviezlo doprava. Sadol som si, že si odpočiniem. Dnes na raňajky to bol bohovský bordel. To nebolo jedlo. Posteľ číslo deväť. Ten kňaz, čo tu bol, pýtal som sa, či mu nechýba milovanie. Nepoznám odpoveď. Jeho posteľ exitovala. 

Chcela vedieť, či niečo cítim, či vnímam, či ju vidím, aký je deň. Bol som v inej miestnosti, počul som tlmené pípanie prístroja, nafukovanie pumpy, ktorá do mňa vháňala vzduch. Píp, píp, pumpa, ako keď veľký kompresor stlačí vzduch a pustí ho do pneumatiky. Nasával a vtláčal vzduch v pravidelných intervaloch. Nemohol som pohnúť ani jediným svalom, len som gúľal očami. Stáli nado mnou. Doktorka, sestrička, obe. Modré oči, gaštanové vlasy, modrosivé oči a tiež gaštanové oči. Boli ako sestry, usmievali sa. To sa zamilujem do oboch? Ako im to vysvetlím, že milujem dve? Asi ma držali za plecia, ale necítil som ich. Kto vie, či by sa mi postavil. Chýba vám milovanie? To som sa spýtal kňaza. Áno, to som sa spýtal toho úbohého božieho služobníka. Nemal som sa to spýtať, Boh ho predo mnou zachránil. Stále myslím len na sex. Nejaké pumpičky ma tu dopujú životom a ja myslím na sex. Ešte jedna pekná doktorka a roztrhne ma od jedu. Ozaj, povie mi niekto, aké číslo postele mám?